Moja cesta ako som sa stala všeobecnou lekárkou

Veľa medikov sa ma to pýtalo na mojom instagramovom kanále obvodná lekárka. A ak aj nie ste medici, ale zaujíma Vás aká je cesta za týmto povolaním, ste na správnom mieste.

Najskôr sa musíte stať lekárom, vyštudovať lekársku fakultu. Štúdium je 6 ročné a je s prijímačkami, na Slovensku máme Lekársku fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, Jesseniovu Lekársku fakultu UK v Martine, Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a SZU- Slovenskú zdravotnícku Univerzitu v Bratislave.

Aké je štúdium na lekárskej fakulte?

Ja som sa hlásila na Univerzitu Komenského do Bratislavy, kto má doma nejakého študenta, ktorý sa tam hlásil, tak asi vie, že na lekárske fakulty je obrovský pretlak. Nás sa hlásilo cez 3000 ľudí a brali okolo 350 študentov. Hlásila som sa ešte do Čiech, ale tam mi to nevyšlo, málokedy sú tam modelové otázky, navyše je tam fyzika. V Bratislave boli modelové otázky a prijímačky sa skladali z biológie a chémie. Nedostala som sa na prvýkrát, deje sa to pomerne často, skoro 50% sa nedostane na prvýkrát na fakultu. Bolo to veľmi ťažké, keď sa to nepodarilo na prvýkrát, ale týmto chcem povzbudiť ľudí, ktorým sa to tiež nepodarilo, že nie je koniec sveta.

Počas štúdia si prejdete najskôr základnými predmetmi s praktickými cvičeniami– biofyzika, latinčina, anatómia, chémia, biológia, fyziológia, histológia, biochémia, patologická fyziológia a patalogická anatómia, farmakológia, imunológia, mikrobiológia, psychológia, sociálna lekárstvo, komunikácia v medicíne, hygiena, epidemiológia. Potom od 3. ročníka začne aj prax v nemocnici, interné oddelenie, chirurgia, urgentná medicína a anesteziológia, gynekológia, ortopédia, zubné lekárstvo, pediatria, očné, nosno-ušno-krčné, psychiatria, neurológia, rádiológia, onkológia, geriatria, súdne lekárstvo, dermatovenerológia, urológia.

Ako vidíte, človek za 6 rokov prejde vlastne každým oddelením a potom si vie vybrať, čo mu je srdcu najbližšie. Skúškové obdobia boli veľmi náročné, zvládali sme to väčšinou s vypätím síl, asi ste už počuli chýry o medikoch ako sa učia do noci a veľa hodín alebo ak poznáte nejakého medika, tak asi viete, že moc do spoločnosti vtedy nechodí.

 Štúdiu sme veľa obetovali, asi viac než sme si mysleli, keď sme sa ako 18-19 roční hlásili na fakultu. Každý nám hovoril, že to bude ťažké, ale nevedeli sme si predstaviť ako.

Raz mi očná lekárka, keď som bola u nej na kontrole a hovorila som, že chcem ísť na medicínu, tak mi povedala, že niektoré veci sa budem musieť naučiť ako telefónny zoznam, ja som jej vtedy moc neverila, myslela som, že ma straší. Potom som zistila, že mala pravdu. Veľa lekárov bolo zhrozených keď som im povedala, že idem na medicínu a potom som zistila, že aj ja som sa tak pozerala na ľudí, keď mi to v ordinácii povedali, respektíve som ich nechcela vystrašiť a snažila som sa tváriť neutrálne, aby som im nehovorila nejaké negativizmy. Lebo je to vtedy zbytočné, človek keď chce ísť na tú fakultu, neodradíte ho ani svojou osobnou skúsenosťou.

Štúdiu som obetovala veľa voľné času a veľa akcií som odriekla s kamarátmi. Chodila som občas športovať, ale vždy ma prevalcovalo skúškové obdobie. Čo ma veľmi udržiavalo v psychickej pohode bolo cestovanie, od tretieho ročníka som stíhala trochu brigádu, vďaka ktorej som si na cestovanie zarábala, brigádovala som do začiatku šiesteho ročníka. Vždy som sa odmenila nejakou letenkou za skúšku na doplnenie psychickej pohody.

Promócia ako čerešnička na torte za tvrdé roky štúdia

Čo sa deje po škole?

Po škole sa každý z nás rozhoduje akým smerom sa vybrať, na ktorom oddelení v nemocnici sa zamestnať. Ak chcete robiť gynekológa, neurológa alebo hocičo musíte sa zamestnať v nemocničnom zariadení, aby ste si urobili atestáciu, nemôžete hneď ísť do ordinácie.

Práca v nemocnici bola samostatná kapitola. Keďže v rodine nemáme lekára, myslela som si kedysi, že služby pre lekárov sú ako majú sestričky 12 hodinové. V treťom ročníku som sa na stáži dozvedela, že lekári slúžia buď 24 hodín, 28,5 hodiny alebo 32 hodín v kuse! Pre mňa to bolo zrútenie mojich predstáv o práci v nemocnici.

Ja som si rezidentské štúdium pre všeobecných lekárov vybrala, lebo akosi vždy som chcela byť všeobecnou lekárkou, mať široké spektrum chorôb, pracovať v ambulancii, bez nočných smien. V dobe, keď som sa do rezidentského štúdia zahlásila sa dalo začať aj v ambulancii, ale bála som sa ako by to bolo s cirkuláciami- ktorých bolo veľa, zároveň mi niekto odporúčal, že nemocnica ma naučí. A bola to pravda. Nemocnica ma veľa naučila, najmä práca na urgentnom príjme, spoznala som aj ako jednotlivé oddelenia fungujú, spoznala som tam veľa kolegov z môjho okolia. Problémom trochu bolo, že lekárov je nedostatok a nemala som nejakého mentora, ktorý by mi v začiatkoch pomáhal. Staršieho lekára, ktorý by po mne skontroloval prepúšťaciu správu alebo liečbu, chodila som sa pýtať, ale bývali dosť zaneprázdnení.

Rezidentské štúdium všeobecného lekárstva je najkratšie, trvá len 3 roky, oproti druhým atestáciám, tie sú väčšinou 4 a najčastejšie 5 ročné. Aj to sa niekedy predĺži, lebo z oddelenia nechcú pustiť na cirkuláciu, keďže je málo lekárov. Výhoda 3 ročnej atestácie je pre ženu veľmi dobrá. Tým, že 6 rokov študujeme, potom 3 roky atestácia, končíme okolo 30. Keď si chce žena založiť rodinu, tak nemusí stihnúť atestáciu a atestuje potom v nemocnici až po deťoch.

Čo je to tá atestácia? Atestácia je skúška, kedy sa špecializujete na daný odbor a potom už môžete samostatne pracovať, máte svoju pečiatku so špecializáciou. Dovtedy robíte pod starším atestovaným kolegom/ primárom. Bez atestácie si nemôžete otvoriť ambulanciu. Atestácia zahŕňa 3-5 rokov praxe na hlavnom oddelení a potom následne skúšku pred komisiou. My sme vtedy ešte písali atestačnú prácu, teraz bola zrušená.

Ja som sa na rezidentské štúdium zahlásila na SZU v Bratislave, lebo v tej dobe na LFUK ešte nebola táto možnosť, teraz už je. Ja by som si vybrala LFUK svoju Alma mater. SZU mala dosť komplikované a prísne pravidlá, ktoré sme museli dodržiavať, vzdelávania, kontrolné dni. Všetko z toho už bolo len parkrát do roka a väčšinu času som pracovala v nemocnici. Naša vedúca katedry neznášala pojem obvodný lekár, lebo že také neexistuje, že kedysi bývali obvody, preferovala termín všeobecný lekár pre dospelých. Ja som si aj napriek tomu založila profil obvodná lekárka, lebo tento termín pozná hádam každý a je používaný pacientami a je aj sympatickejší 😊

Začala som na internom oddelení, kde som bola 15 mesiacov, potom nasledovali aj ambulancie, aj oddelenia, presne podľa rozpisu. Bolo to skoro ako na škole, lebo som prešla gynekológiou, chirurgiou, neurológiou, očným, ORL, psychiatriou, urológiou, OAIM,…. Z ambulancií to bola reumatológia, imunoalergológia, diabetológia, onkológia, rehabilitácia…. Ak sa toto oddelenie/ambulancia nenachádza v danej nemocnici, tak si môže človek vybrať kam pôjde, ja som chodila do Trnavy a Malaciek.

Najviac som sa naučila na internom oddelení a urgentnom príjme, kde som slúžila 4-5 služieb mesačne, neskôr trošku menej. Boli to veľmi náročné 28,5 hodinové služby, občas som mohla aj zdriemnuť a potom mi buď volali zdola, že prišla záchranka alebo z oddelenia, ak sa niečo prihodilo.

Covidové obdobie v nemocnici

Prežila som dokonca aj covidové obdobie, ktoré bolo veľmi temné a fyzicky aj psychicky najnáročnejšie. Samozrejme pre nás všetkých bola náročná izolácia od okolia, zákazy stretávania. Ale u nás zdravotníkov to bolo iné. Zatiaľ, čo ostatní mali homeoffice, my sme pracovali. A pracovali sme viac ako kedykoľvek predtým. Pretože mala som červenú covidovú zónu na starosti a aj zelenú zónu neinfekčných pacientov. Takže ak mi prišiel na červenú príjem, pacient s dušnosťou a teplotami, na zelenej som mala pacienta s infarktom. Nezriedka sa stávalo, že pacient na zelenej zóne bol vlastne tiež pozitívny na covid, len to nevedel, trápila ho nejaká iná vec a keď sa mu urobil test bol pozitívny, mal len mierne príznaky.

Taktiež vizitovať som musela na obidvoch oddeleniach, potom nám chodili pomáhať aj lekári z iných odborov, lebo mala som niekedy zvizitovať za víkend 40 pacient- 20 covidových a 20 necovidových, plus dole odbiehať keď chodili záchranky a ľudia „zvonku“. Práca v overale nebola príjemná, bol nepriedušný, človek sa tam spotil a zároveň cítil chlad zvonku ak pofukovalo pri otvorenom okne. Ale to sa dalo vydržať. Pre mňa bolo neznesiteľnejšie to, že mi ľudia častejšie zomierali ako kedysi na bežných oddeleniach, priebeh choroby bol niekedy dosť prudký, zomreli mi aj mladší pacienti, na čo som nebola moc zvyknutá. Po psychickej stránke to bolo veľmi náročné.

Najviac ma vždy stresovalo, keď sme nemali voľné miesta, že bolo všetko plné a dole na príjme boli ďalší pacienti. Nezriedka sa stávalo, že antigénový test pacientovi so zápalom močových ciest a teplotou vyšiel negatívny a keď sa mu spravil PCR test, ktorý nebol okamžitý bol uložený medzi neinfekčných pacientov a potom nakazil aj celú izbu alebo personál, keď ráno prišiel výsledok PCR testu. Boli to ťažké časy na rozhodovanie.

Čo ma bavilo okrem všeobecného lekárstva?

Počas štúdia som zistila, že po všeobecnom lekárstve a celkovo internistických odboroch ako je onkológia, diabetológia a podobne, mi je najbližšie ešte neurológia a psychiatria, že ma bavili najviac a trochu aj kožné. Praxovala som posledný polrok v ordinácii všeobecnej lekárky v Senici, skúsenej staršej kolegyne s veľkým srdcom a neskutočne šikovnou lekárkou. Praxovali u nej viacerí mladí lekári a vychovala nás celkovo už 3 a teraz u nej ešte jedna lekárka cirkuluje. Naučila ma bodovanie výkonov, ekonómiu ambulancie a všetko čo som potrebovala, aby som mohla pracovať ako samostatná lekárka na ambulancii.

A čo po atestácii? Vlastnú ambulanciu alebo sa zamestnať?

Ťažké rozhodnutie bolo, či si založiť vlastnú ambulanciu alebo sa zamestnať. Ak máte vlastnú ambulanciu, vyžaduje už nepretržitý chod, čiže materská je tak 3-6 mesiacov a späť do roboty starať sa o pacientov. Avšak ste si sám sebe pánom a aj finančný príjem môže byť zaujímavejší.

Naproti tomu, ako zamestnanec máte výhodu, že pri niečom vážnom môžete ísť na PN a tiež na materskú a zamestnávateľ musí nájsť náhradu. Pri mojich krátkodobých PN a dovolenkách som si musela zástup zabezpečiť, ale akonáhle som sa rozhodla ísť na materskú, musel nájsť zástup zamestnávateľ a mne tak odľahlo. Preto som sa zamestnala, aj keď rozhodovanie nebolo ľahké, lebo nie som si sama sebe pánom, mám väčší pracovný čas.

Možno ste nevedeli, ale som viazaná odrobiť v SR 5 rokov, inak by som si za to zaplatila, za každý rok 5 tisíc eur, to znamená dokopy 25 tisíc eur. Dosť všakže? Je to za to, že som cirkulovala a bolo mi poskytnuté vzdelanie a plat za tie tri roky atestácie. Vedeli ste aj, že v minulosti lekárky, ktoré išli počas tých 5 rokov na materskú mali sankcie? Potom to za nás lekárky vybojovali, lebo sa medializovalo, aké nehumánne podmienky máme, že nemôžeme ísť na materskú počas týchto 5 rokov. Viete si to predstaviť? 6 rokov štúdia, 3 roky atestácie, 5 odrobených rokov na ambulancii, to je 14 rokov od svojich 19 rokov, kedy by sme mohli mať deti?

Prácu všeobecnej lekárky by som si asi vybrala znovu, je ťažké si predstaviť robiť niečo iné po toľkých rokoch štúdia. Som nesmierne rada, že rozumiem ľudskému telu, že som nadobudla na fakulte a v nemocnici také poznatky. Niekedy je práca s ľuďmi ťažká a poviem si, že mala som študovať niečo iné. Ale v inej práci by som nezažila toľko silných príbehov a ľudských osudov, ako som zažila tu.