Prispievame k rezistencii na antibiotiká?

Rezistencia je schopnosť baktérie prežiť účinok antibiotika, ktoré má za úlohu zničiť.

Chcela by som na úvod vysvetliť, že antibiotická rezistencia je aj prirodzený proces, ktorý je v prírode- to znamená, že niektoré druhy baktérií sú prirodzene rezistentné k niektorým antibiotikám aj bez predchádzajúcej interakcie s určitým druhom antibiotík. Napr. E.coli je prirodzene rezistentná k antibiotiku- vankomycín.

Avšak sekundárna antibiotická rezistencia, tá je získaná, vzniká po predchádzajúcom strete baktérie s antibiotikom.

Tieto baktérie boli pôvodne citlivé na antibiotiká, v priebehu ich používania však vznikli génové mutácie, ktoré spôsobujú rezistenciu. Podľa miesta, v ktorom k vzniku rezistencie došlo rozoznávame rezistenciu: 1. získanú v komunite 2. získanú v nemocnici.

Baktéria je svojím spôsobom múdra, snaží sa prežiť. Preto si vyvinula mechanizmy ako nebyť usmrtená antibiotikom. Medzi tieto mechanizmy patrí zmena obalu na baktérii, ktorý nedovolí vstupu antibiotika do bunky, vylúčenie antibiotika z bakteriálnej bunky, zmena metabolizmu po prejdení antibiotika do baktérie a najmä pri krátkom užívaní antibiotík sa baktéria nezničí, prežije a ešte získa informáciu o danom antibiotiku a vyvinie mechanizmy ako pri ďalšom stretnutí s antibiotikom uniknúť pred smrtiacim zničením. Baktérie si túto informáciu potom predávajú aj medzi sebou, aby sa stali odolnejšími.

Odhaduje sa, že antibiotická rezistencia stúpa a aktuálne 700 000 ľudí zomiera ročne kvôli antibiotickej rezistencii, WHO odhaduje, že v roku 2025 to bude až 1 milión ľudí. Takže ak si to tak zoberieme je to nebezpečné a antibiotická rezistencia môže viesť k smrti aj u jedného z nás. Je to hlavne pri sepse- laicky povedané otrava krvi a pri pneumónii- zápale pľúc. Aj bežná infekcia sa môže stať neliečiteľnou a nebezpečnou. 

Ohrozenými skupinami sú hospitalizovaní ľudia, aj operácia sa môže skomplikovať infekciou.

Pacient sa nachádza v nemocničnom prostredí, kde je veľa baktérií, dochádza k nozokomiálnym nákazám- nákazám spojených s hospitalizáciou. 

U onkologických pacientov, ktorí podstupujú liečbu majú oslabený imunitný systém.

Ďalšími rizikovými ľudmi sú ľudia, ktorí podstupujú transplantáciu orgánov alebo predčasne narodené deti. 

Ja osobne v ordinácii pozorujem rezistenciu napríklad pri baktérii Helicobacter pylori zo žalúdka. Prejavuje sa tak, že pacient môže mať bolesti žalúdka, testuje sa z dychu, stolice a priamo pri gastrofibroskopii žalúdka sa odoberá vzorka. Táto baktéria má súvis s karcinómom žalúdka. Používa sa naňho dvojkombinácia antibiotík na 14 dní, inhibítor protónovej pumpy a probiotiká, ale problém nastáva ak po liečbe vyjde znovu test pozitívny a potom sa skúšajú rôzne kombinácie podľa guidelines, ale hrozí, že ho nepreliečime.

Aké sú hlavné faktory, ktoré prispievajú k vzniku antibiotickej rezistencie? Môže za to viac lekár alebo pacient?

Lekár môže prispieť k antibiotickej rezistencii tak, že podá antibiotikum na vírusovú infekciu, kedy má negatívne CRP a aj výtery, kultivácie, serológie mu vyjdú negatívne. Respektíve ak ani tieto základné vyšetrenia nerobí, že neurobí CRP a dá len na svoj pocit, že pacient by mal mať antibiotikum, lebo sa cíti zle. Ale cítiť sa zle človek môže práve aj pri vírusovej infekcii. Vírusovú infekciu môžeme odlíšiť aj PCR stermi alebo antigénovými testami na chrípku a iné vírusy. Lebo ja mám niekedy pocit, že ak pacientovi poviem, že má nejaké vírusové ochorenie, tak má pocit, ako keby som mu povedala, že veď Vám nič nie je. Ale práve naopak, vírusová infekcia má nepríjemné príznaky a človek sa cíti veľmi zle a potrebuje doma kľudový režim a ePN- práceneschopnosť. Ľudia na Slovensku majú všeobecne pocit, že ak mi lekár dá antibiotiká aspoň sa s ním niečo deje, lekár ma lieči, pomáha mi, ak mu dám symptomatickú liečbu, ktorá je väčšinou voľnopredajná má pocit, že veď to si mohol kúpiť aj sám, ani som mu nepomohla. Bohužiaľ to tak cítim to svojich pacientov.

Ďalej, že vyberie nesprávny druh antibiotika- empirická liečba, ak nedbá na najnovšie poznatky o rezistencii v regióne.

Ak lekár dá pacientovi zlú dávku liečiva-poddávkovanie, ak pacientovi dá antibiotikum na krátky čas- môže prísť k nedostatočnému preliečeniu a recidíve ochorenia a ak nerešpektuje rozostup pôsobenia antibiotika- vieme, že niektoré antibiotiká sa užívajú každých 8 hodín, niektoré každých 12 a je to fixne dané.

K ďalšej chybe môže prísť, že lekár zvolí monoterapiu- liečbu jedným antibiotikom, kde by mala ísť dvojkombinácia antibiotík- tento prípad je skôr v nemocnici, v ambulantnej praxi nie je taký častý.

Ešte to môže byť rýchla zmena antibiotika alebo častá zmena antibiotík po dvoch alebo troch dňoch.

K faktorom, ktorými prispieva pacient k podpore rezistencie antibiotík sú, že si zoženie antibiotiká tzv. na čiernom trhu a nie sú indikované. Pacient buď vytiahne nejaké antibiotiká, čo má doma v zásobe, odložené ktoré nedoužíval alebo zoberie od známych, čo to takto doma majú. A ešte horšie sa stáva, že samotná lekáreň môže pacientovi poskytnúť antibiotiká bez receptu. Nie je takých lekárni našťastie na Slovensku veľa, ale nájdu sa také nepoctivé, ktoré ponúkajú rôzne lieky a veľmi takto škodia.

Pacient môže ešte urobiť omyl tak, že ak sa cíti lepšie, vysadí si antibiotiká po pár dňoch a nedoužíva ich. K negatívnym faktorom patrí aj to, že sa pacient neizoluje a šíri infekciu ďalej do kolektívov- buď detský alebo dospelý pacient. Tiež môže zabúdať užívať antibiotiká v presných časových odstupoch ako mu lekár naordinoval.

Dôležité je aj, aby pacient nespotrebované antibiotiká alebo tie po záruke odovzdal naspäť do lekárne, aby prišlo k ekologickej likvidácii lieku, aby sa antibiotiká nedostali do bežného odpadu, kde by mohli prestúpiť buď do pôdy alebo podzemných vôd a tak interagovať s baktériami.

No a k najčastejším patrí, že tlačí na lekára, aby mu predpísal antibiotiká a hnevá sa, ak mu lekár vysvetlí svoj postoj k jeho problému. Na Slovensku je toto stále veľmi častá prax, pacient mi to pri vyšetrení rovno navrhuje alebo opýtam sa s čím prišiel a on mi namiesto toho, aby popisoval svoje ťažkosti povie, že asi nejaké antibiotiká by potreboval.

Riešenie

Riešením od lekárov je predpisovanie nie širokospektrálnych antibiotík, ale práve úzkospektrálnych antibiotík, najlepšie ak poznáme pôvodcu. Preto výtery nosa, hrdla, spútum- hlien z priedušiek, kultivácia moču majú veľký význam a vždy to vysvetľujem pacientom. Výsledok trvá dva dni, než ho uvidím, ale ukáže mi presnú baktériu alebo viac baktérií ktoré tam pacient má a laboratórium mi napíše aj ktoré antibiotikum je citlivé na danú baktériu, lebo v laboratóriu to priamo testujú.

Potom nemusím nezmyselne antibiotiká meniť alebo prispievať k rezistencii.

Riešením od pacientov je riadiť sa pokynmi lekára a pokiaľ máte lekára, ktorý predpisuje antibiotiká hociako, je dobré mu povedať aj svoj názor na to, že to nie je správne. Možno keby mali niektorí lekári väčšiu spätnú väzbu, že takéto zaobchádzanie s antibiotikami nie je žiaduce a že časy sa menia a pacienti sú uvedomelí, tak možno by zrušili svoje zvláštne zvyklosti, kedy sa pacientom chceli zavďačiť a kapitulovali, keď už nechránili antibiotiká, ale ponúkli ich širokej verejnosti na vírusové ochorenia, kedy podľa štúdií nie sú účinné. Aj v mojom okolí sa stretávam s tým, že lekár dá antibiotikum, aby mal od pacienta pokoj, po rokoch prestali vysvetľovať a bojovať.

Zároveň je dôležité užívanie antibiotík podľa predpísaných hodín od lekára a z lekárne, lebo niektoré sa užívajú každých 8 a niektoré každých 12 hodín, je to zjednodušene povedané kvôli rozmnožovaciemu cyklu baktérií.

Ak budeme obidve strany pristupovať k tejto téme zodpovedne, uchránime si antibiotiká na vážne problémy, keď ich budeme potrebovať a budú účinné. Ochránime tak seba a aj našich blízkych, lebo nikdy nevieme, či budeme mať nejakú infekciu.